Počas omše, bola moja suseda prvá, kto sa prežehnával v našej lavici, kľakala si prvá, vstávala prvá, začínala modlitby ako prvá a snažila sa byť vzorom pre svojich vnukov.
Zakaždým keď si sadala, rukou posunula môj kabátik aj s kyticou smerom ku mne, až som ho mala skrčený ako uterák. Hovorila som si nevadí, však sa pomestíme. Hlavne nech to kvety prežijú. Po oľutovaní hriechov sme si sadli a pani si sadla tesne vedľa mňa. Pozerám, že mi zadkom prisadla moju kyticu a tak jej šepkám, že prepáčte, ale sedíte mi na kytici. Ona mykla natupírovanými vlasmi a do ticha v kostole mi namiesto, prepáčte, nenávistným hlasom zapišťala, tak si ich posuňte dakam, nie? Obarená som na ňu hľadela a chcela som kyticu spod nej vytiahnuť. Nedala si ani námahu, aby sa nadvihla a tak si to odniesli dve hlavičky. Dala som si kyticu pod nohy na dlažbu, kabát na kolená a hovorila som si, že musím ostať kľudná, však o nič nejde. Tlak mi stúpal a mala som chuť sa rozplakať, ale keď som videla detičky krásne vyobliekané a čakajúce na svoje prvé prijímanie, ukľudnila som sa. Omša pokračovala a po klasickom pokyne:“dajte si znak pokoja“ som sa po manželovi obrátila k susede, že jej podám ruku. Ona si podala ruku so svojou rodinou a moju podanú ruku odignorovala. Zahanbená som zas ruku stiahla a snažila sa modliť a prosiť boha, aby som nepociťovala hnev. Po omši sme sa mali postaviť do uličky, aby sme deti vyprevadili z kostola. Každý si chcel to svoje dieťa vyfotiť, alebo mu aspoň zakývať a tak sa ľudia tlačili, stúpali si po nohách a nebrali ohľad na starých ľudí a deti, ktoré sa v tom chaose strácali. Mierne vydesená z besniaceho davu, som sa predrala von z kostola na čerstvý slobodný vzduch. Tam som premýšľajúca o tom, ako sa z oviec stávajú zúriví vlci, počkala na mojich blížnych.
Je to fakt na zamyslenie, že ľudia čo prišli do kostola, aby slávili boha a ctili si : „Miluj blížneho svojho“, si to vykladajú po svojom a ctia si akurát seba. Najhoršie je, že sú priamym vzorom pre svoje deti, ktoré sa potom často správajú ako cez kopirák....