Aká som, taká som, som márnivá žena a k tomu roztržitá spisovateľka

Autor: Silvia Pilková | 6.5.2014 o 20:13 | (upravené 6.5.2014 o 20:38) Karma článku: 9,73 | Prečítané:  739x

Vykračujem si s novou zmluvou na knihu pod pazuchou, šťastná a hrdá na seba, k svojmu malému červenému autíčku, na neďaleké parkovisko. Slnko praží, z meetingu som celá spotená, tak si vyzlečiem kabát a netrpezlivo hľadám kľúče v mojej obrovskej a v tej chvíli bezodnej kabelke. Kútikom oka vidím, že sa ku mne blíži veľký vymakaný chlap s reťazou na krku. Prstami skúšam obsah kabelky intenzívnejšie, keď on zrazu s úsmevom zastane vedľa mňa. Hovorím si v duchu: no a teraz ma bude baliť, alebo ma zaškrtí tou reťazou a ukradne mi posledné gastráče.

On kukne na mňa a vraví: ahoj kočka, hodím ta niekam? Ja na neho pozerám a s ironickým úsmevom vravím: no tak takto ma ešte nikto nebalil..že mi ponúkne, že ma odvezie mojim vlastným autom..otrávene na neho fľochnem, konečne vylovím kľúče od auta a stlačím otváranie dverí. Nič, skúsim zas a zase nič. Naštvaná na neho pozriem, on drží v ruke svoje kľúče, stlačí ich a to sprosté auto zabliká a odomkne sa. Čumím ako puk a on vraví: tak ideš? Krútim hlavou, že nie. Ja stále nechápem a keď sa nasúka za volant, mam pocit, že mi preskočilo. On naštartuje, zakýva mi a odfičí. Ja tam stojím a sledujem ako mizne za zákrutou. V tom mi padne zrak o kúsok ďalej a hádajte, čo vidím. Moje malé autíčko sa na mňa usmieva o tri metre ďalej...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Barometer policajnej korupcie? Ako hladko kúpite drogu

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.


Už ste čítali?